Juvenílie – povedané s Jorgem Luisom Borgesom – sú práce, na ktoré čas odmietol zabudnúť, a tak tvoria neoddeliteľnú súčasť celku diela. Veď juvenílie netreba považovať len za materiál, z ktorého možno vytušiť aj závažné konštatácie. Hoci práve juvenílie sú očividne náchylné odobriť nejeden pohľad hlboko za seba. Juvenílie Bohdana Hostiňáka však svedčia o čomsi inom.

Predovšetkým tvoria uzavretý a jasne definovateľný celok, ktorý zreteľne vyznačuje časová línia oddeľujúca práce vytvorené zhruba od roku 1983 do absolvovania Odboru reštaurovania závesného obrazu na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach roku 1989, od prác nakreslených a namaľovaných po príchode na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, presnejšie po príchode na Katedru maľby do Otvoreného ateliéru Rudolfa Sikoru roku 1991.

Rád by som sa tu vyhol voľajakému definičnému klišé, ale každému bude jasné, že ku koncu stredoškolských rokov Bohdan Hostiňák svoju tému takrečeno zavŕšil. Dalo by sa to povedať aj takto: vo chvíli, keď na obrazoch svoju (aj v zmysle osvojenú) tému dorozprával – rozumej: dorozprával ju istým nezameniteľným spôsobom – vrátil sa k „nulovému bodu“. Vrátil sa kamsi pred začiatok svojho záujmu o ľudské situácie bytostí (vy)vrhnutých a opustených. Za horizontom juvenílií sa teda čoskoro stretneme s tým, ako Bohdan Hostiňák využil maliarske stratégie, ktoré by bez nášho poznania juvenílií zostali oveľa menej, a možno aj úplne nepochopiteľné. Napriek tomu, že boli dostatočne originálne.

Niečo o tom viem dosť presne. Pred šestnástimi rokmi som strávil istý čas písaním krátkej úvahy o Príbehoch Bohdana Hostiňáka, ktorá vyšla ako úvod v katalógu rovnomennej výstavy v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy (30. 4. – 14. 6. 1998). Pri jej písaní som musel uvažovať o rade podvratných stratégií, ktoré Hostiňák jednoducho akceptoval v „nerámcoch“ postmoderny. Lenže tie v Hostiňákovom prípade predovšetkým násobili spomenutú podvratnosť jeho stratégie, rovnako tak aj okato demonštrované ľsti okaklamov či príbehy nadýchané metaforami symbolického jazyka. Dnes mi je bližšia myšlienka, že vlastne išlo o včasné príznaky stavu melanchólie, ktorá onedlho zavládne na obrazoch zastaveného času.

Venujme sa aj nie zvyčajnému analytickému čítaniu sveta v juveníliách Bohdana Hostiňáka. Presnejšie znenie tohto tvrdenia hovorí o analytickom čítaní sveta umenia, predovšetkým výtvarného umenia. Vedomý si toho zrejme bol aj autor, ktorý skraja 90. rokov 20. storočia lakonicky poznamenal, že nepozná „zmysluplnejší spôsob viesť dialóg s veľkou tradíciou maľby, ako prostredníctvom jej vlastného jazyka“. Charakterizoval som ten výrok spred spomenutých šestnástich rokov poznámkou, ako Hostiňáka veľmi láka v pluralitnom svete umenia potvrdiť zmysel sveta práve umeleckým dielom. Nazval som teda jeho koncept ako vraďovanie sa do tradície klasickej maľby. Zdá sa mi to dosť zvláštne, že už z tých obrazov bolo zrejmé, ako je Hostiňákovi vlastné odhaľovanie skrytých tajomstiev, rovnako ako mu je vlastné aj ich uchovávanie. A ešte som si určite začal uvedomovať, že maliarova vášeň pre skryté znaky a vôbec záujem o jazyk znakov je vášňou porozumieť reči sveta.

Po spoznaní juvenílií som sa uistil, že Hostiňákov zmysel pre analytické čítanie spolu s talentom „obdržal“ od žičlivých sudičiek. Pripomenulo mi to zároveň povinnosť interpreta, ktorý mieni analyzovať napríklad svet mučivých otázok Franza Kafku, venovať sa predovšetkým opisu situácií, ktoré porodili tie kafkovské otázky. Toľko na okraj zvláštneho spoznávania juvenílií až po mnohoročnom oboznamovaní sa s neskorším maliarskym dielom Bohdana Hostiňáka. Totiž bytostný existenciálny ráz juvenílií nepochybne veľmi citeľne poznačil staršie i aktuálne otázky kladené teraz už celku jeho maliarskeho diela.

Juraj Mojžiš

Vydanie publikácie Bohdan Hostiňák podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia