Katarína Janečková Walshe sa po troch rokoch vracia do bratislavskej White & Weiss Gallery. Názov jej aktuálnej výstavy je Byť matkou na konci sveta a my, skôr než uvidíme konkrétne obrazy, privezené z jej ateliéru v Texase na juhu Spojených štátov, sa môžeme pýtať, čo pre autorku znamená byť matkou a – predovšetkým – čo znamená byť matkou na konci sveta. Prvá asociácia, ktorú v nás vyvolá koniec sveta, je geografická. Mesto Corpus Christi, kde Katarína žije už desať rokov, vzdialené tisíce kilometrov od krajiny, kde sa narodila a ktorej kultúrny genofond ju formoval, nepatrí z pohľadu Európana k vychyteným destináciám. Tak trochu temný názov mesta „Kristovo telo“, ktorý odkazuje na španielsku kolonizáciu tejto oblasti, je natoľko archaický, že evokuje miesto, kde sa zastavil čas. Mala Katarína na mysli tento kontext, keď použila výraz „koniec sveta“? Áno i nie. Corpus Christi, ako som sa dozvedela, je prístavné mesto ležiace na pobreží Mexického zálivu, ktoré má vyše 300-tisíc obyvateľov, dávnu históriu a moderný downtown, ale Katarína tam nebýva. Jej novým domovom je horúci a drsný texaský vidiek, kde žije s mužom a dvomi dcérami na samote, ako sama hovorí, „v chalupe uprostred ničoho, päť minút pešo od rieky, s vlastnou studňou a solárnymi panelmi“. Tento obraz už viac korešponduje s predstavou života na konci sveta, ale ak obrátime perspektívu, mohol by to byť, povedané s istou nadsádzkou, aj stratený raj. Jedna z malieb na výstave, tá najväčšia, ktorá má viac ako štyri metre na výšku, zobrazuje dvojicu – ženu schúlenú v náručí veľkého muža (kovboja), uzavretú v bezpečí domu, ktorého farebné ochranné vrstvy namaľovala maliarkina staršia dcéra a maliarka toto autorstvo priznáva v názve: Alenka’s Safety Construction during the World’s Deconstruction. Koniec sveta tu dostáva nový, tak trochu apokalyptický význam, ale krajina, na ktorej pozadí sa výjav odohráva, a nebo s odtlačkami detských dlaní dávajú nádej.

Katarína je z rodokmeňa divokých a nespútaných žien a tento archetyp sa dá vystopovať v jej živote a tvorbe od samých začiatkov. Divoké sú jej expresívne figurálne obrazy zemitých farieb s výrazným štetcovým rukopisom, často monumentálnych rozmerov, ktoré vás vtiahnu do príbehov písaných v prvej osobe. I keď autorka vychádza zo žitej reality, nestavia na opise, realitu ohýba podobne, ako to robili surrealisti, ide však svojou cestou. Jej maľby vznikajú z nevyhnutnosti, z pretlaku, je v nich vášeň, občas aj irónia, sú zmyslové i zmyselné, obývané postavami z jej privátnej mytológie. Spája ich postava nahej ženy, alter ego maliarky, ktorej rola sa mení tak, ako sa mení jej život. Keď Katarína v roku 2017 prvýkrát predstavila v Prahe obrazy namaľované v Texase, v názve výstavy dominovalo slovné spojenie „návod na prežitie“. Bola to výpoveď o tom, že podobne ako rastlina presadená z jedného miesta na iné musela aj ona prejsť náročným procesom zakoreňovania, ktorý priniesol zisky, ale aj straty. Dnes už má Katarína korene nielen hlboko zapustené, ale aj zosieťované s inými koreňmi a vyrastajú z nich nové výhonky. Katarína sa stala matkou. Je zvláštne sledovať, ako sa jej divokosť a nespútanosť pretransformovala. Nestratila sa, len sa premenila na intenzitu života s deťmi. Keď Katarína maľuje, drží ich v náručí, motajú sa jej popod nohy, vstupujú do obrazov nielen ako motívy, ale aj reálne, zanechávajúc na nich svoju stopu. Nádherne to ilustruje drobná kresba tušom na papieri nazvaná Moje telo je ihrisko. Intenzita vzťahu je však spaľujúca a podobne ako iné matky, ktorým venovala obraz Dôležitosť kolektívneho materstva, i Katarína prechádza štádiami fyzického a mentálneho vyčerpania. Paradoxne, na jej obrazoch tieto pocity explicitne nenájdeme, no odkazovať na ne by mohli ich názvy Päť rokov dojčenia, Čas nakŕmiť ťa, ako aj opakujúce sa motívy plných prsníkov, z ktorých vytekajú „vodopády“ mlieka. Pocit, že tieto maľby sú nabité pozitívnou energiou, vyplýva z toho, že v procese vymaľovávania sa negatívne emócie prirodzenie vyplavia a zostáva len záznam silnej väzby medzi matkou a dieťaťom.

Ťažiskový obraz Byť matkou na konci sveta, ktorý dal výstave názov, je veľkorozmerná maľba, ktorej dominuje postava mýtickej Veľkej matky ochrankyne. Dôležitý detail – motív kovbojského klobúka, ktorý tvorí nielen pevnú bázu obrazu, ale aj rodiny, odkazuje na postavu muža (kovboja). Ten je na obrazoch v rôznych variantoch opakovane zakomponovaný ako vedľajšia postava s kľúčovým významom.

Apropo nahota. Nahé ženské telo prirodzene odkazuje na erotiku a sex, ale aj na lásku a nehu, a hoci jeho pózy často provokujú, má podľa mňa jeden podstatný rozmer. Nahota je u Kataríny úprimná; odhodením šiat získava slobodu, ale oslobodením sa od spoločenských konvencií sa zároveň vystavuje nebezpečenstvu, je zraniteľná. Je ako Eva v raji predtým, než zahryzla do jablka.

Jana Geržová, júl 2024

Výstavný program galérie v roku 2024 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.