Untitled = bez názvu, neoznačený, neotitulkovaný, bez titulku, bez titulu

             Ivan Csudai rád tvorí obrazy v sériách. Namaľuje nejakú sériu obrazov, pričom každý z nich je na jednej strane jedinečný a na druhej strane ho spája s inými obrazmi roky trpezlivo budovaný ikonický vokabulár, typická minimalistická syntax a hoci premenlivý, predsa len identický individuálny štýl. Jednotlivé série s vlastným menom nikdy nie sú izolované, každá z nich sa otvára predchádzajúcej a zároveň virtuálne obsahuje niečo, čo nasledujúca séria aktualizuje a rozvíja novým smerom. Tvorba v sériách takto zachováva kontinuitu a zároveň podnecuje neustály progres.

            Na výstave s názvom Untitled sú vystavené obrazy z dvoch sérií. Prvá má názov Premaliar a zdá sa, že nateraz je uzavretá a zavŕšená. Ak by sme mali pomenovať to, čím sa táto séria odlišuje od predchádzajúcich, tak rozhodne tým určujúcim aspektom je fakt, že ako celok vedie zvláštny maliarsky dialóg s dielom slovenského maliara Rudolfa Filu. Prečo práve s ním? Aby sme mohli dať uspokojivú odpoveď na túto otázku, musíme sa v čase vrátiť späť. V roku 2008 mali obaja umelci spoločnú výstavu s názvom Tretia ruka. Csudaiove obrazy sa ocitli v tesnej blízkosti s Filovými a ich prítomnosť v jednom priestore odkryla dovtedy nepoznané zaujímavé korešpondencie medzi nimi. Po Filovej smrti sa Csudai rozhodol vytvoriť obrazy, ktoré zámerne odkazujú na Filove, predovšetkým na jeho pozoruhodné výtvarné komentáre rôznych predlôh. Svojím typickým štýlom namaľoval podklady, ktoré potom akoby post mortem nechal komentovať prisvojenými Filovými výtvarnými gestami. Raz využil hrubú čiaru, schopnú niečo zvýrazniť či prekryť a takto presmerovať pozornosť diváka. Inokedy zase využil typickú filovskú krivku namaľovanú rozvibrovaným štetcom. Ak si divák pozorne prezerá tieto obrazy, tak môže pochopiť, že v tomto prípade nie sú dôležité ani Csudaiove podklady, ani (kvázi) Filove komentáre, ale to, čo sa rozvíja medzi nimi, teda spoločný priestor maľby , v ktorom sa rodí fluidný zmysel diela.

            Druhá séria má paradoxné označenie Untitled, identické s názvom výstavy. Paradox označenia je kardinálny, poukazuje totiž nielen na stav zrodu novej série, na jej nezavŕšenosť, ale umelec ním jasne avizuje, že sa nehodlá obmedzovať nijakými vopred vytvorenými reštrikciami. Preto divák nevie, aká veľká bude táto séria, akým smerom sa bude vyvíjať, s akými inováciami individuálneho štýlu môže počítať či aké nové ikonické znaky pribudnú do jestvujúceho vokabulára. Isté je len to, že tvorba bude pokračovať.

            Vystavené obrazy zatiaľ naznačujú pohyb tvorby v dvoch rovinách. V prvej rovine Csudai pokračuje v komentovaní vlastných diel, a k tomu využíva najmä svoju obľúbenú ikonickú postavu medvedíka Teddyho. Kresbu Teddyho kombinuje so surovou materialitou maľby, pričom informelový podklad ostro kontrastuje so subtílnou kresbou figúry. Tradičný vzťah pozadia a figúry, v ktorom pozadie „pracuje“ na vyzdvihnutí figúry, je vystriedaný vzťahom konfrontácie, vzájomným súperením o upútanie pozornosti diváka.    

            V druhej rovine sa Csudai ešte viac otvára dielu iných, teraz slovenským klasikom, presnejšie zakladateľom našej moderny. Citlivo si vyberá prvky z ich obrazov, premyslene ich transformuje a takto ich integruje do kompozícií svojich obrazov. Podobnosť medzi jedným a druhým je síce viditeľná, rozhodne však nie je prvoplánová. Naopak, ukazuje sa cez rafinované alúzie, a tie chtiac-nechtiac vyvolávajú v divákovi príjemnú osciláciu medzi istotou a pochybnosťou a neustále ho vracajú pred obrazy. Nuž, povedzme si to otvorene, čo viac si môže maliar priať ak nie to, aby sa divák čo najdlhšie pozeral na obrazy a cítil, ako ho slová s ostrým významom zrádzajú, ako je jeho interpretačná istota nahlodávaná pochybnosťami a pritom cíti, že táto strata je kompenzovaná veľkou dávkou vizuálnej rozkoše.

Peter Michalovič, kurátor