Zo spolupráce galeristov a kurátora sa zrodil tento experimentálny výstavný projekt pod matematickou rovnicou: 6 x 6 = 6. Projekt jednak dokresľuje ambície novootvorenej privátnej galérie White & Weiss sledovať súčasné dianie vo vizuálnej kultúre a prezentovať a podporovať ich protagonistov, a jednak prináša osobité umeleckohistorické stretnutie. Šesť oslovených kurátorov/-riek mali za úlohu vybrať zo svojej generačnej vrstvy (podľa desaťročia, v ktorom boli narodení) jedného umelca/-kyňu, ktorých považujú dodnes za osobitú a výraznú postavu na slovenskej výtvarnej scéne. Tak 6 kurátorov/-riek a 6 umelcov vytvára 6 generačných dvojíc podľa tohto kľúča nasledovne:

30. roky Juraj Mojžiš – Eduard Ovčáček

40. roky Eugénia Sikorová – Rudolf Sikora

50. roky Katarína Bajcurová – Karol Pichler

60. roky Vladimír Beskid – Bohdan Hostiňák

70. roky Peter Tajkov – Erik Binder

80. roky Silvia L. Čúzyová – Andrej Dúbravský

V tejto zostave ide predovšetkým o metaforický rozhovor kurátorov/-riek a umelcov, o ich generačnú previazanosť či osobné priateľstvá, čo historici umenia predstavili v krátkej anotácii jednotlivých umelcov. Zároveň ide aj o dialóg umeleckých generácií medzi sebou, ktoré stále aktívne účinkujú na súčasnej slovenskej scéne aj ju spoluvytvárajú. Prirodzene na malom priestore vznikol mnohosten autorských prístupov a programov, ale aj istá „ vzorka“ koexistencie a striedania maľby, závesného obrazu a intermediálnych či post-konceptuálnych prístupov na domácej scéne. Ukazuje sa tak, že maľba naďalej tvorí genetický kód našej vizuálnej civilizácie, hoci jej dnešný nervový systém už predstavujú elektronické média. Nakoniec výstava prináša aj malú dávku aktuálneho výtvarného myslenia, čo v skratke odzrkadľuje súčasné podoby umenia u nás.

vlado b.skid, koordinátor a kurátor

EDUARD OVČÁČEK

Eduard Ovčáček sa narodil 5. marca 1933 v Třinci. Detstvo prežité na česko-poľskom pohraničí poznačila nielen eskalácia medzinárodnej situácie a vojnové roky, ale aj „divoká“ príroda okolo rieky Morávky aj spletenec školských začiatkov (Vyššia hospodárska škola, Vysoká škola báňská Ostrava, VŠVU Bratislava)… Autor bol účastníkom a spoluorganizátorom ateliérových výstav bratislavských Konfrontácií, ktoré sa programovo prezentovali prácami odkazujúcimi na abstraktný prejav a štrukturálnu maľbu. V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia sa však Ovčáček stáva jednou z najvýraznejších tvárí lettrizmu a konkrétnej poézie nielen v rámci Československa.

Príznačným svorníkom Ovčáčkovej včasnej tvorby bola – a našťastie aj zostala – irónia a sarkazmus nepochybne kafkovskej proveniencie. Patrí sa k nim priradiť drevené totemické plastiky s vypaľovanými písmovými a číselnými znameniami, tabuľové obrazy a reliéfne vypaľované obrazy a série Modrých koláží a Bielych koláží z rokov 1964 – 1965. Do nich je zrejme najčitateľnejšie vtetovaný spomenutý zraňovaný kafkovský svet premien a (zvieracích) brlohov. Hroty sarkazmu Ovčáčkovho umenia však do dnešných dní neotupeli. Rovnako sa nestratilo kreatívne využívanie seriálovosti, variácií metafor a citových znamení. Samozrejme, že každú z naznačených línií Ovčáčkovej tvorby ctí imanentný vývin a poetický príkrov. A nekončiaca duchovná aktivita kritickej kognitivity.

Juraj Mojžiš

RUDOLF SIKORA

Silné povojnové ročníky (dnešní sedemdesiatnici) vstupovali do života s urputnou snahou spoznať, ovládať a tvoriť „nové umenie“. Umenie, ktoré nebude slúžiť záujmom mocných, ale bude živou dušou diania… zhmotnením slobody… pravdy… slobodnej tvorby bez diktátu takého či iného -izmu… Vo svojej generácii bol Sikora, pôvodne maliar až transcendentálnej imaginácie, heretik odmietajúci karteziánsky antropocentrický model myslenia. Pri hľadaní nového modelu umeleckej tvorby a postoja k svetu obracal svoju pozornosť k vedám, metódam vedeckého myslenia, k teórii hier a modelov. Kolektívne aktivity, typické pre normalizáciu, sa začali „zverejňovať“ Prvým otvoreným ateliérom v našom dome na Tehelnej ulici… A radom ďalších – plagátov, výstav, akcií, stretnutí, prednášok… „Kolektívne bytie“ určovalo roky sedemdesiate a vo veľkej miere aj osemdesiate. Tieto východiská: spoločenská zodpovednosť, dôvera vo vedu, kolektívna angažovanosť a objavné možnosti nových médií určovali komunikáciu aj tvorbu Sikoru v nasledovných decéniách. Po zmene spoločenských pomerov, keď niektoré patologické javy v spoločnosti zmizli a iné sa vyplavili, zodpovednosť za stav sveta a Zeme zostala…

Eugénia Sikorová

KAROL PICHLER

Je umelec – nomád, naturalizovaný vo Francúzsku, po tom, čo dlhšie pôsobil v Brazílii, dnes žije v Lyone. Napriek tomu nestratil väzbu so Slovenskom a s našou scénou, kam sa pravidelne vracia a vystavuje. Jeho tvorba sa svojho času stala mostom medzi postmodernou konca osemdesiatych rokov a neokonceptuálnymi stratégiami, charakterizujú ju aj ďalšie presahy, hlavne medzi úžitkovým a voľným umením. Je premýšľavo-hravý typ: zaujatie jazykom, jeho recepciou, jazykovými hrami a rozmanitými (tajnými) kultúrnymi kódmi ho viedlo k tomu, že si pre seba vyvinul svojskú reč založenú na znakových rébusoch a hádankách. Pracuje s priestorom, s ready-made i s objektom, jeho inštalácie a testačné prostredia, v ktorých nás podrobuje rôznym skúškam, si často vyžadujú aktívnu účasť diváka. Má rád mäkké, efemérne materiály a dielo vie urobiť aj z „ničoho“ i všeličoho (napríklad z jedla). A prečo Karol? Pretože sme rovesníci, jeho tvorba sa mi páči (aj keď to neznie veľmi kunsthistoricky), vzácne a u nás nebývalo „ľahkovážne“ sa v nej prepletá vtip a intelekt, vždy prekvapí niečím novým. Pretože sa vie tešiť z každodenných vecí i z umenia a je s ním dobre, rada spomínam, ako mi kedysi ukázal iný Paríž… Tiež sa v živote riadim jeho zákazmi – na Zákaz ignorácie reality sa dívam každý deň…

Katarína Bajcurová

BOHDAN HOSTIŇÁK

Maliarske účinkovanie Bohdana Hostiňáka (1968) na slovenskej scéne znamená programové neoklasicistické obrazové myslenie s mýtickým a mystickým zázemím. Zasiahnutý domácou východoslovenskou krajinou, rusínskou ikonopisnou maľbou, antickou filozofiou a európskou kultúrou závesného obrazu prináša imaginárny, harmonický a stoický svet figurálnych obrazov. Sledujem jeho napredovanie vyše dve desaťročia (pripravili sme spolu aj jeho prvú samostatnú výstavu na Slovensku v Košiciach v roku 1994 ešte ako študenta VŠVU) a považujem ho za jedného z kľúčových umelcov svojej generácie nielen na slovenskej scéne.

V priebehu rokov vytváral vlastný obrazový slovník ikonických znakov a symbolov. Nejde však o iluzívnu či realistickú maľbu, ide o premyslený kódovaný obrazový jazyk. Na začiatku jeho cesty to boli predovšetkým motívy všade prítomného ohňa, zápasu a krvi (Herakleitov kozmický oheň, horiace chrámy, Perúnové blesky, sopky, dážď kvapiek krvi, ohnivé západy slnka, vatry, rakety a pod.). Dnes tieto plamenné obrazy striedajú pokojné obrazy krajinárskych scén, sústredené zostupovanie k prameňom poznania (logos sveta). Ide o mĺkve lesné scenérie, idylické krajiny s nízkym horizontom, s introvertnými figúrami s „gréckym nosom“ a obľúbenými motívmi štúdia kníh a plápolajúceho ohňa. Ide o obrazovú transkripciu vergíliovskej Arkádie, pohanských posvätných hájov aj súčasnej potreby dobrodružstva intelektuálnej skratky…

Vladimír Beskid

ERIK BINDER

Generácia narodená v sedemdesiatych rokoch prežila detstvo v neskorom socializme, mladosť v búrlivom kapitalizme a dospela v podvojičkovskej skepse. Tento „historický vývoj“ sa do istej miery odráža aj v diele Erika Bindera (1974). Erik má v sebe špecifickú tvorivú vitalitu typickú pre viacerých umelcov jeho generácie, ktorá má, okrem iného, svoje korene aj v destilačnom kotle deväťdesiatych rokov. Zvláštny podiel na tom má aj v tom čase matná perla na Dunaji, kde vtedy študoval. Sila Erikovho umenia však nespočíva len v mimoriadne originálnom spracovaní žiarenia vonkajšieho sveta. Binderovo umenie je predovšetkým odrazom košatej vnútornej imaginácie plnej hravej vážnosti a vážnej hravosti, poetiky paradoxu, kontemplatívneho pokoja a v neposlednom rade čistej tvorivej radosti.

Peter Tajkov

ANDREJ DÚBRAVSKÝ

talentovaný, hĺbavý, zorientovaný, extravagantný a šťastne svetom objavený umelec najmladšej slovenskej maliarskej generácie. Mladý a krásny, avšak aj sympaticky zrejúci dnes už tridsiatnik – ako ten čas letí. Narodený v roku 1987 je už dieťaťom deväťdesiatych rokov, keď sa aj našou krajinou konečne preliala riava slobody a kapitalizmu. Úplne iná bola atmosféra a mentalita detí narodených v roku 1981 – ako je kurátorka Silvia L. Čúzyová, ktoré sú poslednou generáciou detí socializmu. Nastupovali v škôlke v povinných úboroch a cvičkách pod portrétom G. Husáka, stihli byť aspoň iskričkami a pamätajú si pozdrav „česť práci“. „Medzi rokom 81 a 87 je taký rozdiel ako medzi emancipačnými snahami Madonny a čistou komerčnou exhibíciou Lady Gaga“ (citát Noro Lacko).

Silvia L. Čúzyová

Výstavu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia